Zazvonil mi telefón a o dve hodiny som už sedel v aute smer Praha. Logicky som si zvážil pre a proti a tak som išiel. S dobrým pocitom, že vyhrala hlava nad lenivosťou míňam Banskú Bystricu, kde si nostalgicky zaspomínam na časy našej Dukličky. Pred pár rokmi ma tam tréner Hrnčár poslal na ligové trávniky a dnes už je FK Dukla prakticky vymazaná z futbalovej mapy. Domnievam sa, že nie som jediný komu bude Duklička chýbať. Keď som míňal Zvolen zaspomínal som si na nekončiace doťahovačky s mojim bývalým trénerom zo Zvolena. Niekde pri Žarnovici mi zasvietilo “Bitte tanken”, tak si hovorím že v Tekovských čapnem. Vystúpim, pozerám, hľadám…tašku s peniazmi, kartami a všetkými dokladmi som si nechal doma. V pohodeee… V aute dve eurá aj nejaké drobné a nádrž prázdna…cítil som sa ako táto legenda slovenského internetu z Mníchovej Lehoty. Holý, bosý…
Tak som si šetrne rozdelil tie dve eurá na dve kávy v intervale hodina a pol, kým mi kamarát donesie doklady a peniaze. Bol som blízko toho aby som sa otočil a išiel naspäť domov, ale hlava opäť zvíťazila. Takéto niečo ma predsa nemôže odradiť. Naspeedovaný pocitom, že si môžem natankovať plnú nádrž bez toho, aby ma zatkla polícia míňam Bra-ti-sla-vu. Smer Brno, kupujem dialničnú známku… Mimochodom kto ste išli z Brna do Prahy v poslednom čase asi sa zhodneme, že slovo tankodrom ten 200 kilometrový úsek opisuje presnejšie ako slovo diaľnica. Nekonečná cesta skončila o 01:30 ráno, kedy som dorazil na Zámek Berchtold. Asi 2:30 sme s brigádničkou, která prý berejenom noční služby, našli izbu kde mám spať. Otočil som kľúčom a v apartmáne už spali dvaja chalani, ktorí ráno skoro zinfarktovali, pretože nevedeli, že má niekto prísť ale o tom inokedy. 🙂
6 days later
Ráno zápas, odpoledne volno, copak budem dělat?
Zhodli sme sa na tom, že sa niekde najeme a pôjdeme na “Václavák”. Beriem auto, parkujeme priamo v centre. Mali sme šťastie na pekné miesto, hneď pri pešej zóne a navyše sa tam ani neplatilo, no nevezmi to. Zamkýnam auto a v dobrej nálade sa prejdeme námestím, spravíme nejaké fotky a sadáme si na kávu. Boli sme traja, ale dal si ju len jeden z nás. Ja som si dal vychytávku mrkvový fresh, najdrahší v mojom živote. Chvíľu sedíme, kecáme, pozeráme do telefónov…Je čas platiť a ako to už býva zvykom prichádza na rad “kameň, papír, núžky” o to kto platí. Asi na tretí pokus dávam papier, ktorí chalani zhodne prestrihli nožnicami. Účet 350 Kč, v dobrej nálade kráčame k autu.
Vyšplháme sa na roh Václaváku, kde parkujeme. Z diaľky otváram auto, pomaly k nemu prichádzame, ale neviem otvoriť šoférove dvere, zámok je trochu povytiahnutý. Niečo mi tu nesedí a začínam tušiť koľká bije.
Pred odchodom z auta som si premieňal SIM kartu do nového telefónu a starý ostal ležať pod radiacou pákou. Vitajte vo svete, kde niekto za bieleho dňa v roku 2017 vykradne auto kôli šesť ročnému Samsungu S4 mini. Potom si hovorím veď v pohode, mohli rozbiť okno, dopadlo to ešte celkom fajn. Inak v aute sa zdalo byť všetko v poriadku…
Pamätáte sa na tašku, ktorú som si zabudol doma? Taška bola v kufri auta aj s nejakými vecami, ktoré som si po zápase zabudol vyložiť na izbu. Zalial ma studený pot. Otváram ho, ale nechcem sa tam pozrieť. “Měl si tam něco?” Obidve tašky sú preč.
Ten moment, keď sa snažíš zobudiť zo sna, v ktorom si si v Prahe nechal pri radiacej páke telefón a v kufri auta tašku, v ktorej bol pas, vodičský, občiansky, kreditné karty a 650 dolárov. Vedľa nej si nechal druhú tašku s novými kopačkami, halovkami a botaskami. Na zlých snoch je najlepšie, že sa z nich viete zobudiť a potom máte dobrý pocit. Ale na konci takýchto “snov” voláš políciu. Ak by ti niekto iný rozprával takýto príbeh, tak si povieš, že tebe sa to nikdy nestane. Keď sa to stane tebe tak tam len bezmocne stojíš a nechápeš. Skúšaš vysvetliť ako sa to stalo, ale nikto to nepochopí, lebo ani ty by si tomu nechápal, keby sa ti to práve nestalo. Nasleduje séria otázok: “Ty vole, proč máš takový věci v aute?” “Jak tam múžeš nechat telefon?” No nemúžeš, nenecháš v 999 prípadoch z 1000 sa ti to nestane… Ale že v jediný deň v mojom živote, kedy takéto niečo nechám v aute, mi ho za hodinu v Prahe na Václaváku za bieleho dňa niekto vykradne, bez toho aby si milión okoloidúcich niečo všimlo, tak to mi jednoducho hlava neberie.
Policajti ma podrobujú výsluchu, ktorý nemá konca. Neveriacky krútia hlavou, keď im menujem, čo všetko v aute bolo. Vyčíslená škoda niečo cez 1000 eur, mení obyčajný mrkvový fresh, na najdrahší nápoj v mojom živote. Po zvážení všetkých faktov, založia rukami a povedia mi, nech si veľké nádeje nerobím a že šance na dopátranie páchateľa sa blížia k nule. Na môj argument, že tam predsa musia byť kamery dostávam odpoveď, že si k tým záznamom budúci týždeň snáď niekto sadne, ak bude čas, pretože teraz riešia dôležitejšie veci. V takýchto situáciách sa vaša ilúzia o tom, že ste v štáte niekým chránený rozpadá na prach. Viniť za to, však môžem jedine seba, pretože príležitosť robí zlodeja a ja som mu ju dal.
“Bojovník koná, hlupák reaguje.” Dan Millman
Asi vám už miliónkrát povedali, že v aute nemáte nechávať nič lákave a keď to počujete znova mávnete rukou: ” Veď ja vieeeem!” Naozaj si však dajte pozor a pri vystupovaní sa zamyslite, či tam nemáte niečo cenné. Aj ja som do dnešného dňa žil vo svete, kde síce viem, že sa kradne, ale nejak som mal pocit, že mňa sa to netýka. Verím, že sa poučíte z mojej chyby a prajem vám, aby vás podobné situácie obchádzali míľovými krokmi. 🙂
M.
