Po podpise zmluvy sa mi dostávalo veľa pozornosti. Keď si pozriete mapu v podstate zistíte, že z Libanonu sa nemôžete dostať autom, jediná možnosť je loďou alebo letecky. Vedel to aj Izrael, ktorý počas vojny ako prvé zbombardoval prístav a letisko, čím krajinu úplne paralyzoval. Situácia je už niekoľko rokov veľmi pokojná, napriek tomu Izreal je nepriateľ číslo jeden, takže ak máte v pase pečiatku z Izraelu, nemôžete vstúpiť do krajiny. Rovnakým pravidlom sa riadi Izrael. Ostatná časť krajiny hraničí so Sýriou, ktorá sa zmenila na bojové pole, takže Libanončania nemajú kam chodiť kupovať lacné potraviny ako sme sa naučili mi do Poľska a Rakúska. Väčšina ľudí sa teda veľmi málo dostáva mimo arabský svet, takže fakt, že vyzerám inak ako domáci hráči úplne stačil na to, aby chcel mať so mnou každý fanúšik selfie, aj keď ma v podstate ešte nikto nevidel hrať. Bol som taký libanonský Yeti, o ktorom všetci hovorili, ale málokto ho videl hrať. Taktiež ak som si myslel, že na Slovensku alebo v Európe ľudia žijú facebookom, to som ešte nevedel ako ho berú ľudia tu. Po prvom zápase, o ktorom ste si prečítali, sa žiadosti o priateľstvo zastavili asi na čísle 400 a pokračovali tempom 200 za deň. Moji spoluhráči už dosiahli maximum priateľov, čo je asi 3000, takže vždy keď si chcú niekoho nového pridať, niekomu inému ostane v ruke Čierny Peter :).
Tréningové podmienky
Úvodná eufória ma ale začala prechádzať, keď som každý deň prišiel na izbu, doniesli mi hranolky, colu, nejaké mäso a ja som sa nepohol až do rána, pretože ma bolelo celé telo. Tá umelá na ktorej sme trénovali, to bol snáď len natiahnutý koberec na asfalte s kúskom gumy. Mal som pocit, že moje telo sa po kúskoch rozpadá a začal som premýšľať ako to tu idem vydržať, bez ujmy na zdraví. Každý koho som sa opýtal, čo mám robiť mi povedal: “Po tréningu si daj na to ľad a snáď to prejde.” Napakoval som si teda mrazák mrazenou kukuricou a ľadoval tak často ako sa dalo. Trochu som pozabudol na fakt, že telo má úžasnú schopnosť prispôsobiť sa akýmkoľvek podmienkam a po pár dňoch som si už trúfol namiesto výťahu použiť schody…Najviac mi pomohol spomínaný ľad, jóga a foam roller, ale možno to mal na svedomí Ten, ktorého som prosil o pomoc…
Každé ráno si pri pohľade na parkovisko pred hotelom si hovorím, že tam tí dvaja majú asi dobrý matroš, ale ani za nič mi nešlo do hlavy, že čo tam vystrájajú.
Parkovanie
Tu je bežné, že na každom parkovisku sú dvaja ľudia, ktorým tam pristavíte auto, necháte kľúče, približne poviete ako dlho budete a oni si ho podľa potreby cez deň posúvajú, aby sa zmestilo čo najviac áut. Na veľa parkoviskách ste viac než vítaní a ešte dostanete aj kávu na cestu, ktorá tu ale rozvoniava na každom kroku. Táto pozícia akéhosi parkovacieho asistenta je jeden z viacerých jobov, o ktorých som ani netušil, že existujú. Stopercentne tu však platí: “Náš zákazník, náš pán.”
Novoročné oslavy
Pomaly sa blížil Nový Rok, ma Silvestra tu bolo príjemných 19 stupňov,. Ráno nám dal tréner poriadne zabrať, lebo tušil, že zajtra by mu na tréning veľa ľudí neprišlo. Po opakovanom zborovom “I love you coach” od hráčov sa nechal obmäkčiť a tréning zrušil. Po príchode na hotel, som sa zchuti napil vody z vodovodu a bola dobre osolená…bodaj by nie, veď bola priamo z mora. Pozabudol som na rady, aby som ju nepil. Bol to zvláštny pocit, lebo aj po osprchovaní, sa človek necíti úplne čistý. Iná možnosť však nebola, takže som sa riadil heslom “drž hubu a krok”. Časom som zistil, že kvalita vody je iná v každej budove a na každom mieste, rozhodne však nikde nie je pitná, takže ruky mám vyťahané ako šimpanz, čo ju stale nosím z obchodu.
Domov prvým taxíkom
S Rechem (čítaj Riči) nám na hoteli bolo dlho a keďže bol Silvester sadli sme do taxíku s túžbou vidieť ako tu ľudia vítajú Nový Rok. Všade bolo plno ľudí, nakazený televíznymi novinami som skenoval všetkých podozrivých ľudi s ruksakmi. Reche sa na mne dobre bavil. Asi po polhodine sme našli mnou schválené bezpečné miesto, kde sme si počkali na polnoc. Čakali sme veľkolepý ohňostroj, mobily pripravené. Akonáhle odbila polnoc, videli sme pár ohňostrojov, ktorým konkurovala streľba so zbraní. Niektoré blízko pri nás, iné ďalej. Viac mi už nebolo treba a skočil som šípku do prvého taíku a dýchať som začal až na hotelovej izbe… Na druhý deň som sa dozvedel, že miestni vítajú Nový Rok ohňostrojom alebo jednoducho strieľajú do neba. Ja som odvahu na natáčanie nemal, ale pripájam video od tých, ktorí ju mali. Nemám nič proti tomuto zvyku a oslavám, ale budúci rok sa mi asi nebude dať prísť 🙂
Nezabudni lajknuť FB stránku dalsomto, aby ti nič neušlo. O tom som ako som stretol Rivalda sa dočítaš v tomto článku – Rivaldo v Libanone.
Podsty
