Prečítal som si knihu “Čo nás nezabije” od Scotta Carneyho – amerického novinára, ktorého úlohou bolo vyhlásiť Wima Hofa za šarlatána. Nechcel robiť unáhlené závery, tak sadol do lietadla a priletel do Poľska, kde spomínaný Holaňdan Hoff trénoval ľudí ako znášať chlad. Hneď po príchode vyhnal všetkých účastníkov na sneh bez topánok. Vraj je to len o dýchaní. Prostredníctvom cielených nádychov, výdychov a zadržiavania dychu v sebe nájdete sily, o ktorých ste ani netušili. To predsa nemôže byť pravda.
Výstup v mínusových teplotách “hore bez”
Po týždni pobytu vyšiel skeptický Scott v zimných mesiacoch na vrchol Snežky “hore bez”. Skutočne zaujímavý príbeh a knihu odporúčam všetkým, ktorí sa zaujímajú o svoje telo. Podstatné je však zachovať si kritické myslenie a nebrať všetky informácie ako stopercentnú pravdu.
Tento článok však nie je o Wimovi ani Scottovi. Je o mne. Kniha ma paradoxne nenechala chladným, prebudila vo mne zvedavosť. Poznáš ten moment, keď sa dozvieš niečo, na čo musíš reagovať? Nemôžeš ostať neutrálny. Buď zaujmeš odmietavý postoj alebo si to musíš vyskúšať. Hádaj, čo som spravil ja.
Postupne
Samozrejme nejdem hneď v plavkách na Snežku. Začal som dýchacími cvičeniami opísanými v knihe a rannými studennými sprchami. Myslíš, že ja som si vedel niekedy sám seba predstaviť ísť priamo z vyhriatej postele do ľadovej sprchy? Prvý deň to snáď ani nebola voda, ale kocky ľadu. Paradoxne studená voda bola celkom ok, ale najťažšie bolo posunúť pákovú batériu úplne doprava.
Niekedy si ani nevšimneme aké skvelé zážitky skrýva naša myseľ pod pokrývkou strachu a diskomfortu. Ten pocit “po” je jedinečný. Neviem, či mám vždy väčšiu radosť z toho, že som sa k tomu odhodlal alebo z toho príjemného pocitu, keď mi stiahnutá krv opäť začne prúdiť po celom tele.
S jedlom rastie chuť
Postupne mi aj toto bolo málo. Chcel som vyskúšať ranné otužovanie. Začal som o tom hovoriť nahlas. O dva dni mi napísal kamarát: “Poznám chalanov z Brezna, čo sa pravidelne otužujú.” Bingo. O chvíľu mali odo mňa správu: “Môžem sa k vám pridať?”
“Jasné, v nedeľu ráno čakaj 6:40 v Brezne.”
Ten čas bude asi nejaký omyl nie? Predpoveď? Mínus 4 stupne. Toto sa nedá riešiť logikou a racionálnym myslením. Tadiaľ cesta nevedie. Mám voľný deň, môžem spať koľko chcem. Môžem si zakúriť a pustiť film. V kľude si dať raňajky. Som rád, že moja zvedavosť často prebije racionálne argumenty a donútila ma v to ráno vstať z postele.
Východ slnka v Brezno
Sľuby sa sľubujú
Večer som nevedel zaspať. Na čo som sa to dal? Čo keby sme si radšej išli zabehať? Mínusove teploty a ja som sa sľúbil, že si sadnem do malého jazierka v lese, kde má voda pár stupňov nad nulou. Samotná predstava je pekná, no ako sa blíži ten moment, chcel som zastaviť čas. Prehrávam si v hlave rôzne scenáre ako by to mohlo dopadnúť. Vysmejú ma ostatní, keď sa tam nedokážem ponoriť? Ako sa potom znova zahrejem? Koľko vydržím? Aké to bude? Čoho sa vlastne bojím?
Sila komunity
Oni to myslia naozaj vážne. Ráno všetci píšu, takže ideme na to. Ak by som sa večer nesľúbil, neexistuje, aby som vstal z postele. V tom je krása komunity, ktorá je pri podobných aktivitách veľmi dôležitá. Prežívaš si všetko na svojom tele, ale vieš, že tam nejdeš sám. Oproti teba sedí niekto, kto si prechádza presne tým istým.
Nedeľa ráno, 06:40. Vzduch -3,5 °C, voda 5,8 °C.
Stretávam chalanov, kráčame a kráčame. Asi po 25 minútach sme na mieste. Pekný altánok, vedľa ktorého je malé jazierko, kde by sme mali už o chvíľu sedieť. Svižná prechádzka do kopca, ma celkom zahriala. Postupne sme sa začali vyzliekať. Bunda, mikina, tielko. Termo si ešte nechám. Začína mi byť zima. Dávam si dole tepláky. Chalani už sedia vo vode, vraj je celkom svieža.
nedeľné ráno v Brezne
Vchádzam dnu. Idem nižšie, kolená, stehná. Najväčšia výzva je však ponoriť si aj hornú časť tela. Myseľ kričí o pomoc. Tvoj mozog to vyhodnotí ako nebezpečenstvo. Chlad môže aj zabíjať. Základny inštinkt a pud sebazáchovy ti našpekávajú, aby si tam nešiel. Končatiny nie sú pre životne dôležité funkcie až tak významné, preto keď ti je zima, najskôr začnú omŕzať ruky a nohy. Telo si sťahuje krv tam, kde ju najviac potrebuje. Do stredu tela.
Skok do neznáma
Centimeter po centimetri by som to nedal. Nádych, výdych a ponáram sa celý. Čokoľvek mi behalo hlavou, zrazu to prestalo a čas zastal. Ako by mi moje telo samé kládlo otázky, čo sa vlastne teraz deje. Niečo podobné som ešte nezažil. Studený bazén po saune s týmto nemá nič spoločné. Sedíš v ľadovej vode uprostred lesa a žiadne teplo nie je v dohľade. Voda sa okolo teba omotá ako ostnatý drôt. Tú zimu nedokážeš už ani vnímať. Termostat tela akoby sa postupne vypol. Voda jemne prúdi, čo ju robí ešte chladnejšou. V niektorých miestach doslova páli. Ja stále sedím. Všetci naokolo srandujú. Pripojím sa do konverzácie a prestávam myslieť na to, čo sa so mnou deje.
Asi po minúte to začalo byť príjemné a ja sa sám seba pýtam, čoho som sa celý večer bál? Prečo som poriadne nespal? Bol to strach zo studenej vody alebo môj strach vnútri? Aké by to bolo, keby som niečo podobné ani neskúsil a ostal ležať v posteli?
Bariéry a prekážky
Nedá mi nevšimnúť si paralely môjho zážitku so životom, pretože čokoľvek robíš, posúvaš sa krok po kroku, no vždy sa po čase dostaneš do bodu, kedy je potrebné spraviť väčší skok, bez ktorého to ďalej už nepôjde. Ja som spravil svoj skok v nedeľu. Každý však máme svoje bariéry, ktoré nás brzdia. Domnievame sa, že sa snažíme zdolať prekážku, ktorá leží pred nami, ale v skutočnosti zdolávame, len našu predstavu a interpretáciu toho, čo leži pred nami a teda ak nejaké bariéry existujú, tak len v našej hlave.
Ešte chvíľku a idem. Vydržal som tri minúty. Veľa? Málo? Pred týždňom by som s istotou tvrdil, že niečo podobné by som sa ani neunúval skúšať. Teraz je situácia iná. Od môjho prvého “skoku” som už bol tretíkrát. Mimochodom aj dnes ráno. Je to návykové.
Ak niečo vo svojom vnútri naozaj chceš, občas musíš skočiť aj do neznáma, pretože to je jediná cestá, aby si mohol rásť ako človek. To sú tie momenty, na ktoré budeš po rokoch s úsmevom najradšej spomínať. Vieš, že v tom bode sa to lámalo. Keď sa budeš báť spraviť niečo, čo si vždy chcel, spomeň si na to, že najlepšie veci a zážitky sú ukryté za najväčším strachom.
..najlepšie veci a zážitky sú ukryté za najväčším strachom.
#DALSOMTO
Ak sa rozhodneš vyskúšať si chlad na vlastnej koži, určite nám pošli fotku. Ak bol pre teba článok hodnotný, zdieľaj ho na sociálnych sieťach, prípadne pošli niekomu, kto sa sprchuje vriacou vodou. 🙂 Ďakujem.
Podsty
