Profi futbal a šport všeobecne majú v moci podnikatelia a teda nad všetkým je nadradený profit. Biznis, ako každý iný. Futbalový zápas je udalosť, na ktorú si kúpite lístok, rovnako ako na divadelné predstavenie, čím tieto dve podujatia nechcem porovnávať alebo dávať na rovnakú úroveň. Vyvíjaný tlak na hráčov sa násobí počtom ľudí v hľadisku. Akú rolu hrá vo výkone strach? Futbalový zápas sa síce hrá nohami, ale vyhráva sa v hlave.
Stále viac
My ľudia sme už proste takí; chceme sa stále prekonávať a nikdy sa neuspokojíme. To je z určitej časti aj pozitívna vlastnosť. Keď človek príde na štadión, chce vidieť tých najlepších hráčov, najlepšiu možnú hru a samozrejme, aby na konci jeho tím získal tri body. S tým prichádza tlak na výsledky a samotných hráčov. Ak niekto nezahrá pár zápasov dobre, tak neskôr už možno nedostane šancu. Klub si pri najbližšej príležitosti kúpi nového hráča. A ak by ten nový nechcel ísť? Nevadí, na jeho “nie” čaká 10 ďalších. Je to veľmi súťaživé prostredie, tvorené ľuďmi, ktorí sú viac, či menej, posadnutí víťazstvami.
“Myslím si, že tlak je zdravý. Veľmi málo ľudí ho však dokáže zvládnuť.”
-Gordon Ramsay-
Libanon vo mne zanechal veľa stôp, ktoré zo mňa spravili silnejšieho človeka. Ale často to bol tvrdý proces. Tamojšie prostredie si vyžaduje veľkú mentálnu odolnosť voči vonkajším vplyvom. Predstav si, že v práci na niečom pracuješ a každý týždeň, bez ohľadu na to, čo sa deje v tvojom živote, predstúpiš pred niekoľkotisícovú komisiu, ktorá vidí čiernobielo. Tak poď, chceme vidieť výkon. Športovci sú novodobí gladiátori. Každý jeden z vás je tam doslova nahý, pretože každý váš pohyb je viditeľný, nie je tam ani centimeter komfortnej zóny. Neexistuje nič medzitým, buď ťa oslavujú alebo ti nadávajú. Rozhodnúť o úspechu, či neúspechu, môže dokonca chyba alebo umenie tvojho spoluhráča, stačí jeden moment.
Najväčšia divácka kulisa, pred akou som hral, bolo 15 000 ľudí – odkaz. Obdivujem hráčov a zároveň rozmýšľam, aké to je, hrať zápasy pred 50- či dokonca 70-tisíc fanúšikmi. Celý ten tlak a humbug zvonku v priebehu týždňa sa zrejme násobí počtom ľudí na štadióne. Naozaj klobúk dole pred tými borcami, ktorí, víkend čo víkend, podávajú výkon na hranici svojich možností pred takou masou ľudí.
Radosť z hry?
Čo vlastne máme z toho, že tam ideme a dáme ľuďom, čo chcú? Radosť z hry? Pred dôležitými zápasmi do teba tréner týždeň hustí taktiku; ako na nich, čo robiť a čo nerobiť. Radosť z hry je teda v súťažných zápasoch veľmi limitovaná taktickými pokynmi v štýle “každý musí niečo obetovať” pre dobro tímu a pre konečné víťazstvo. Dokonca, niektorí tréneri sú tak posadnutí, že ti nedovolia “hrať sa”, čo i len minútu na tréningu, pretože si to vraj prenesieš do zápasu a to on nechce. Keby hráči vybehli na trávnik a hrali to z čistej radosti, v zápasoch by zrejme padlo vždy minimálne 20 gólov. Ťažko si ale predstaviť, že by na také zápasy chodilo 70 tisíc ľudí. Strelený gól by už nebol taký vzácny, ako je teraz, čo myslíte?
Spoločný cieľ
Ako hráč som súčasťou tímu 25 ľudí, ktorí každý deň spolupracujú a na konci týždňa idú za spoločným cieľom. Je nutné tiež spomenúť ľudí, ktorí pre klub pracujú mimo ihriska. Sú momenty, keď zo seba vydáš maximum, ale aj tak prehráš, lebo niekto z tvojho tímu sa zle vyspal. Na druhej strane: sú momenty, keď sa zle vyspíš ty, ale aj tak vyhráš, pretože spoluhráč ťa potiahol, keď si to potreboval. Je mnoho uhlov pohľadu na celý futbalový biznis. Ľudia v ňom majú často rozdielnu motiváciu. Niekto drie od rána do večera, aby zabezpečil svoju rodinu, iný si užíva život futbalistu hlavne mimo štadióna. Ďalší chalan sa vrátil po zranení a je rád za každý jeden deň na štadióne. Všetci chcú z nejakého dôvodu uspieť a prvý krok k úspechu znamená vyhrať víkendový zápas. Preto tam vybehne 11 ľudí často z rozdielnych krajín a nevidíte medzi nimi žiadne bariéry. Majú rôznu motiváciu, ale spoločný cieľ a to je na tom to pekné.
Strach
Chlapi – športovci, nešportovci, všetci máme veľké egá. V kabíne sa čo i len náznak strachu považuje za slabosť a je často ocenený posmeškami, niekedy aj šikanou zo strany starších hráčov. “Kto sa bojí, nech nejde do lesa!” Sčasti súhlasím, sčasti nie, keďže aj ten hráč, ktorý sa teraz vysmieva mladým, že majú strach, potreboval pomocnú ruku pri prechode k mužom. Keď som bol menší, často som pred zápasom išiel na WC. “Haha, ten sa pos.al.” Čiastočne to bola pravda. Dosť dlho mi trvalo, kým som si zápasy začal užívať a vedel sa v nich uvoľniť. Z čoho pramenil ten strach, ktorý mi bránil v zápase hrať najlepšie, ako viem? Čo povie po zápase tréner? Ak nezahrám dobre, nikto si ma nevšimne. Čo ak spravím chybu a budúci zápas nebudem hrať? Čo ak… Prečo som dovolil, aby mi podobné otázky “zväzovali” nohy?
Skydiving
To, čo sa snažím povedať, skvele v jednom rozhovore vystihol Will Smith: Boli sme s kamarátmi vonku a zrazu niekto zakričal: “Poďme zajtra skočiť z lietadla!” – Jasné, ideme. – Ánoooo ideme na to. V eufórii a miernom alkoholovom opojení sme všetci súhlasili. Potom som prišiel domov a začal som rozmýšľať. Skutočne ideme skákať? Strach mi nedovolil zaspať ani na sekundu, len som pozeral do stropu. Modlil som sa, aby na to chalani do zajtra zabudli.
8:00
Všetci sú pripravení na zoskok. “Shittt.” Všetci sa toho boja, ale v partii to nikto nepovie nahlas a tak ideme. Sme v lietadle, nabrali sme potrebnú výšku. Je mi zle. Mám kŕče v bruchu. Bojím sa, čo bude. Skočil prvý, skočil druhý. O chvíľu som na rade ja a nie som schopný slova. Zasvieti zelené svetlo a zozadu počujem: “Skáčeme na tri! Jeden, dva…” Nečakajú do tri, pretože vtedy sa ľudia zvyčajne niečoho v lietadle chytia. Strčia do teba na dva. Zrazu letíš a v jednej sekunde si uvedomíš, že je to jedna z najúžasnejších skúseností v živote. Letíš, nie je tam žiadny strach. Vietor ťa akoby nadnáša a ty si to užívaš. V tom najnebezpečnejšom momente necítiš ani náznak strachu, pretože vieš, že aj keby sa pokazilo, už s tým nedokážeš nič spraviť. Letíš, si voľný!
Keď to celé odznelo a prišiel som do svojej izby, začal som rozmýšľať, prečo som z toho bol noc predtým taký vystrašený. Načo mi bol všetok ten strach? Prečo som sa bál celou cestou na letisko a v lietadle som nebol schopný slova? Prečo som si nevychutnal raňajky? Počas celého toho procesu až po moment, kedy som sa postavil na hranu lietadla, nebol dôvod na to, aby som sa bál a pokazil si celý deň. Nakoniec ten moment, ktorého som sa celý čas tak bál, sa ukázal ako jeden z najlepších zážitkov v mojom živote. Tie najlepšie veci, sú vždy na opačnej strane. To najlepšie ťa čaká po prekonaní tvojho najväčšieho strachu.
To najlepšie ťa čaká po prekonaní tvojho najväčšieho strachu.
-Will Smith-
Či som ja pred každým zápasom nervózny? “Áno, som a bojím sa, že príde deň, kedy nebudem.” Tá nervozita, vzrušenie, napätie, je to, čo mi pomáha k lepšiemu výkonu. Práve tá neistota mi pomáha k tomu, aby som nič nepodcenil. Michael Jordan vo svojej knihe priznal, že je vždy nervózny, ako keď nastupoval na svoj prvý zápas. Rio Ferdinand má pred každým zápasom svoje rituály, ktoré mu pomáhajú odbúravať stres. Macklemore zvykne pred každým koncertom zvracať. Opisuje to slovami: “Strašne sa bojím toho, čo príde, bojím sa, že to nezvládnem. Zrazu však vyjdem na pódium a je to preč. Odovzdám zo seba to najlepšie.”
https://www.pinterest.dk/pin/306244843382260953/
Či som ja pred každým zápasom nervózny? “Áno, som a bojím sa, že príde deň, kedy nebudem.”
Na záver by som dodal, že je úplne normálne sa báť a byť nervózny. Kto hovorí, že sa ničoho nebojí, nehovorí pravdu. Čas ma naučil, že ten, kto upozorňuje na strach niekoho iného, sa pravdepodobne bojí najviac. Nie je možné sa strachu zbaviť, ale dá sa s ním pracovať. Strach je veľmi dobrý sluha, ale zlý pán. Pánom je vtedy, keď nám nedovolí ukázať to najlepšie, čo v nás je, práve v momentoch, na ktoré sa dlhé hodiny, dni a možno aj roky pripravujeme. Sluhom je vtedy, keď v správnom čase zmizne. Všetci sa bojíme, no skúsme konať aj napriek tomu, pretože vtedy na nás čakajú tie najlepšie veci.
Prečítaj si aj: Viťaz a porazený, kto je kto – odkaz.
Vedel si, že som natočil aj pár VLOGov? Tu je jeden z nich
Podsty
