Ach, konečne kľud. Zlých chlapcov z mokrej štvrte natoľko potešil odchod skupiny hráčov na čele s riaditeľom, ktorý ním ani ešte nebol a zrejme tak skoro ani nebude, že sa už prestali motať okolo hotela a štadióna, čo mi dodalo pocit bezpečia. Toto je pokračovanie článku Cibalia? Nikdy viac…
už bolo bezpečné ísť večer von 🙂
Keď hráči na hoteli zistili, že ich dni v klube sú zrátané, začali sa správať ako keď vo filme Blbý a blbší hlavní hrdinovia otvorili kufrík, kde bolo milión dolárov. Fakt nepreháňam, ale jeden z nich si dal po obede 15 kopčekov zmrzliny, aj keď zjedol asi len 5. Na obed som sa cítil ako na kráľovskej hostine, kde bolo povinnosťou jesť až do prasknutia. Potom si na izbu objednali 10 pív. Po večeri si objednali 2 fľaše starostlivo vybratého a hlavne najdrahšieho vína a už keď sa zdalo, že ľudské telo viac nemôže vstrebať, objednali si fľašu šampanského, ktorým si zrejme pripili na svoju inteligenciu.
obed po otvorení kufríka
Bezahlen bitte
Druhý deň ráno sa im vstávalo ťažko, ale ďalšia porcia zmrzliny ich prebrala. Ich účet, za včerajší deň bol asi 350 eur. Normálny človek by sa asi chytil za hlavu, vynadal by si, že to trochu prehnal a potom by sa snažil účet nejako vyrovnať. Títo chlapci si tašku po taške začali nosiť do svojho auta, tak aby nikto nezistil, že sa vlastne pripravujú na odchod. Kľúče nechali hore v izbe a po jednom zišli do auta a odtiaľ mi zavolali. “Matej come down.” Zišiel som dole a všetci už boli naskákaní v aute, so spokojným výrazom tváre ako s klubom vybabrali. Skúsil som im navrhnúť, či si nechcú ísť aj po tú sekeru, čo včera zaťali na recepcii, ale pozerali na mňa ako na mimozemšťana. “See you Matej, take care.” Čaute hoši, majte sa ako chcete. Spolu s nimi odišlo údajných 900 000 eur, ktoré mali prísť do klubu. Konečne budem mať kľud.
Vrátil som sa na recepciu a vystresovaná, ale inak veľmi pohľadná slečna sa ma pýta: “Where are your friends?” Kde by boli, už odišli. Pozrela na mňa ako, že ja môžem za to že ušli bez platenia, tak som ju opravil, že to niesú moji “friends”. Chvíľu bol poplach, ale potom zrejme niekto z klubu povedal, že ten mejdan zaplatí. Najhoršie bolo, že sa na mňa všetci kukali ako na jedného z nich pretože sme prišli do klubu v ten istý deň spolu. To bude chcieť veľa diplomatických “skills” oddeliť sa od tejto podarenej skupinky. Na hotel došiel jeden chorvát, nová posila, tak som sa dal do partie s ním, čo mi situáciu značne zjednodušilo. Veľmi pohodový chlapík.
pomedzi bol čas aj na dalsomto.sk 🙂
Nová kapitola
Prišli sme do šatne a ja som mal pocit, že aj do iného tímu, v inom meste. Zrazu som bol pre všetkých “brate” a každý mi podával ruku, srandovali sme. Bola to príjemná zmena a atmosféra aj na tréningu bola veľmi dobrá. Po tréningu som teda šiel za trénerom nech sa teda dohodneme, že čo a ako so mnou. Na úvod som si vzal slovo, kde som asi trikrát zdôraznil, že s tamtými dovolenkármi nemám nič spoločné a že som tu sám za seba. Oni tej situácii rozumeli a chápali to. Hlavne asistent Petar bol veľmi ústretový.
One more day
Situácia sa dosť zmenila a keďže minulý týždeň bol dosť rozhádzaný a s mužstvom sme mali asi len dva tréningy, opýtali sa ma, či môžem ostať do piatku. Na to som im povedal, že si vážim, že som tu, ale do piatku určite nemôžem ostať, keďže je asi 22. august, čiže veľmi pokročilý čas, čo sa týka futbalu a prestupov. Cítil som sa ako pred maturitnou komisiou, kde som im vysvetľoval, že posledné štyri roky som niečo odohral a na tréningu vidia, že som ten istý hráč ako na videu a že som fit. Zamyslene prikyvovali a potom tréner hovorí, že zajtra je dovjfázový, tak nech ešte ostanem a poobede budeme hrať modelovaný zápas. Ok teda “fair enough”.
Doobedný tréning mi pripomínal armádny výcvik a trval asi dve hodiny. Bol to riadny “záhul”, ale celkom som to dal, aj keď sem-tam som nejaký angličák vynechal, keď sa dalo, radšej nech som fresh na poobedný zápas. Poobede tréner postavil tím základnej “11” proti zvyšku, v ktorom hral aj náš tréner (ešte pred dvomi rokmi hral a stále mu to celkom ide). So mnou v tíme hral aj môj nový parťák, ktorý rozdával jednu finálku za druhou. Vyhrali sme s prehľadom 3:1. Potom si ma zavolal tréner k sebe a hovorí, trochu jednodchšou angličtinou. “I like you and I like you stay here with us. I call president and they prepare contract for you. Morning you sign.” Nooo, to už je iná reč.”Thank you coach, I like the club and I want to stay here.” S úsmevom sme si podali ruky a tešil som sa na novú výzvu.
môj príchod už ohlásili aj oficiálne v novinách a aj na FB fanpage
Streda ráno
“Day off” v klube sa nám skvele hodil na jednania o zmluve. V podstate detaily zmluvy boli pripravené už týždeň, takže by to malo ísť hladko. Zavolal si ma športový riaditeľ, ktorý z nepochopiteľného dôvodu nevedel ani slovo po anglicky. Do pozornosti treba dať fakt, že Cibália chce predávať hráčov do zahraničia, takže neviem ako sa bude tento pán baviť s prípadnými záujemcami. Na pomoc si zavolal sekretárku Deu, ktorá prekladala slovo po slove. Zrekapituloval mi detaily zmluvy a na všetkom sme sa zhodli. Tak mi ju teda dal, nech podpíšem a pozerám naňho, že či si robí srandu. Podával mi s kamenným výrazom zmluvu po chorvátsky, ktorej som vôbec nerozumel, akurát čísla sedeli. “I would like to have english version, would that be a problem?” Po tom ako mu to slečna preložila, sa zatváril ako Kotleba, keď videl gymnazistov s transparentmi(inak držím vám palce!!!), ale odpovedal pohotovo, že “no problem”, akurát to bude trvať asi dva dni. Okay teda, veď sme dohodnutí.
Štvrtok – žiadny telefonát
usisavač pobavil 🙂
Piatok – žiadny telefonát
Večer sme mali tréning, pred ktorým si ma tréner zavolal k sebe a hovorí. “Matej, we have a little problem. President says, that they don’t have money for you.” Ten istý prezident, ktorý všetky čísla v stredu potvrdil, dokonca ich sám navrhol. Ale nerobím závery, chcú sa so mnou stretnúť zajtra ráno a porozprávať sa. Už som trochu tušil, že toto nebude moja posledná zastávka toto leto, tak som si zbalil veci akurát, že som si nestihol objednať 15 kopčekov zmrzliny. :))
Sobota ráno
Prichádzam do tej istej kancelárie, kde sedí ten istý riaditeľ a tá istá sekretárka, kde sme si pred troma dňami prešli celú zmluvu. V podstate len zopakoval to, čo mi už povedal tréner. “President said, that we don’t have money for you.” Cirkusanti. Takže v stredu peniaze boli a v sobotu už niesu, to musela byť dobrá párty včera. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať, či mu mám vynadať alebo jednoducho odísť. “Are you serious?” Toto rozumel a na znak súhlasu prikývol. A čo tá zmluva v stredu? Odpovedal, že situácia sa odvtedy zmenila a keby som to v stredu podpísal tak tu ostanem. Hej, ešte keby som tak tej zmluve rozumel. Na otázku “Are you crazy here in Cibalia?” odpovedal blaženým úsmevom. Takže ja som tu bol 12 dní, celý ten humbuk okolo, potom ste ma strašne chceli a na záver toto, áno? “Yes. We are sorry Matej, this is football.”
Ak by bol toto “football” tak s ním hneď zajtra končím. Toto však bol podraz, ktorý by som práve v Chorvátsku vôbec nečakal. Je iné sem ísť na dovolenku a je iné sem prísť pracovne. Ľudia sa chovajú odlišne a za tento môj pobyt sa mi veľakrát potvrdilo, že pravidlá fair-play tam na juhu z angličtiny ešte nikto nepreložil a žijú si tam ľudia so svojimi pravidlami a pochybnými charaktermi, ale nerád by som hádzal všetkých do jedného vreca, za ten čas som stretol, tiež veľa dobrých ľudí. Taktiež na hráčov a trénerov tento popis vôbec nesedí, práve naopak, v istých situáciach sa cítili zahanbení, keď videli, aké kroky robia ľudia vo vedení. Asistent trénera dokonca začal obvolávať kluby v Chorvátsku kde má kamarátov a do jedného som mal hneď na druhý deň cestovať, ale po tejto skúsenosti som však povedal len “Nie, ďakujem.” a vydal som sa smer Brezno.
We are people
Keď som sa opýtal trénera, prečo obvoláva tie kluby a snaží sa mi pomôcť odovedal vetou, ktorá mi utkvela v pamäti: “Because you are good player and we are people, not like the owners.” Skvelý človek. Vetu “we are people” by som dal vytesať do znaku HNK Cibalia a možno potom, by sa tam tam začali aj ako ľudia správať. Aj keď to znova nevyšlo, tentokrát som mal trochu iný pocit, pretože tých 12 dní mi dalo veľa, možno nie z futbalového hľadiska, ale do života. Riaditeľ už zrejme aj zabudol, že tam nejaký Matej bol a teraz ma plnú hlavu starostí, kde zoženie marcové výplaty pre hráčov. Hneď potom si ušije taktiku na ďalšieho hráča a takto to zrejme pôjde dokola, kým to bude zväzom a inými autoritami tolerované alebo kým hráči spoločne nevystúpia na verejnosť s tým, čo sa v klube deje.
cestou domov som bol svedkom nehody, našťastie sa nik nezranil
Ešte počas mojej cesty domov sa vyskytla možnosť vrátiť sa späť do Dánska, kde som nakoniec aj ostal – coming back „home“ – Thisted FC. O tom ako sa to celé udialo, sa dočítate už v ďalšom článku.
PS: Gratulujem Sokolom a sokolíkom k skvelým výkonom.:)
M.
