Počas môjho pôsobenia na Blízkom východe bolo pár udalostí, kedy fanúšikovia vypli z bežného života a riešili len to, čo bude cez víkend. Jednou z takýchto udalostí bol najväčší derby zápas v krajine, Al Ansar vs. SC Nejmeh. Libanon je veľmi malá krajina a v podstate sa tam všetci poznajú a keď nie priamo dvaja ľudia, čo sa stretnú, tak poznajú aspoň niekoho z rodiny. Rozloha krajiny je 10 452 km2, takže ak si nevyrušoval v zadnej lavici vieš, že je to takmer 5 krát menej ako má naše malé Slovensko. Plus musíte vziať do úvahy fakt, že Libanon hraničí so Sýriou, ktorá sa zmenila na bojové pole a s Izraelom, ktorý prezentujú ako svojho úhlavného nepriateľa. Západné pobrežie obmýva Stredozemné more, takže tu neexistuje také voľné cestovanie v okolitých krajinách ako u nás a ľudia v podstate môžu opustiť krajinu len letecky. Obyvatelia z finančne slabších rodín možno za celý život ani nevycestujú z krajiny. Obľúbenou dovolenkovou destináciou sú však pre miestnych ľudí Cyprus a Turecko.
Týmto úvodom som chcel poukázať na to, z čoho pramení obrovská rivalita a túžba po víťazstvách. Celý život sa stretávajú tí istí ľudia na tých istých miestach a spravia čokoľvek, aby boli lepší ako ich sused. Navonok sa všetci obíjmajú, bozkávajú, smejú sa spolu, ale na konci dňa rozmýšľajú ako poraziť toho druhého. Na prvý pohľad by ste to označili slovami ako závisť, možno neprajnosť, ale možno tu platí len zákon džungle a kto nezvládne túto pretvárku, nech nechodí do lesa.
Ak sme sa bavili o rivalite na úrovní susedov, predstavte si aká je rivalita majiteľov klubov a fanúšikov, ktorí sa poznajú od malých chlapcov a možno práve vlastniť klub, je ich detským snom. V Libanone sú dva kluby s najväčšou históriou a fanúšikovskou základňou. O tom ako to vyzerá, keď sa tieto dva kluby stretnú vám dnes napíšem. Mal som to šťastie zažiť to na vlastnej koži a bol to neopísateľný zážitok, o ktorom predsa len skúsim napísať 🙂
“Hello Matej, we need to win on Saturday.” Už bola streda a od pondelka som túto vetu počul už snáď 100 krát. Na tréningu sa pracovalo príkladne. Ľudia v klube a fanúšikovia sa delili na dva tábory. Prvá skupina chcela vyhrať za každú cenu, ale až takú vedu z toho nerobili. Druhá skupina to brala ako najdôležitejší zápas v sezóne a nevadil by im ani boj o záchranu v prípade, že oba zápasy s Nejmeh (čítaj “nižme”) vyhráme. “Matej please, win the game on Saturday. I will be there with my family. Please.” Potom tu boli aj takí, ktorí vyslovene nenávidia čokoľvek spojené s našim sobotňajším súperom. V takýchto momentoch si uvedmíte akú má futbal a šport všeobecne silu spájať ľudí. Je to špeciálny pocit, keď viete, že na konci týždňa budete súčasťou zápasu, na ktorý sa teší niekoľko tisíc ľudí, hecujú sa, provokujú, atmosfréra sa stupňuje.
Ako dni ubiehajú postupne si ma berú “na slovíčko” tréner, potom riaditeľ klubu. Každý používa trochu iné slová, ale pointa je tá istá. Prvý zápas na jeseň skončil remízou 2:2, Nejmeh vyrovnávalo v poslednej minúte, takže sme im mali čo vracať. Na zápase bolo vtedy asi 20000 ľudí, čo nemohlo znamenať nič iné ako kopec násilností a bitiek po zápase. Z bezpečnostných dôvodov sa federácia rozhodla dať zápas asi 100 km od Bejrútu na oveľa menší štadión, ktorý je vyriešný tak, že fanúšikovia oboch tímov sa vôbec nestretnú. To ma celkom upokojilo, pretože fakt som mal rešpekt voči tomu, čo sa tam bude diať.
Je tu takým nepísaným pravidlom, že deň pred dôležitým zápasom je voľno. Čo sa týka nejakého nastavenia organizmu na záťaž je to nezmysel, ale odôvodňujú to tým, že hráči hrajú lepšie, keď si oddýchnu a sú doma s rodinami, spolu sa najedia atď. Tomu oponovať nemôžem, pretože je pravda, že takéto zápasy nevyhrávajú nohy, ale hlava. Na začiatku týždňa je verzia taká, že budeme deň pred zápasom spať na hoteli, ale ako dni plynú zmení sa to na stretneme sa v sobotu vtedy a vtedy.
Deň D
Nasadáme do autobusu, ešte “habibimu” kričím nech mi spraví jedno presso na cestu. Mimochodom káva v tejto krajine je na každom rohu a je moc dobrá. Nie som odborník na kávu, ale naučil som sa ju tu piť každý deň a veľmi mi chutí. Cesta trvá o niečo dlhšie ako zvyčajne, ale už sme na mieste. Všade sú policajti, dostávame príkaz zastrieť závesy. Meter po metri sa autobus posúva k hlavnému vchodu na štadióne. Policajti sa nastavajú po stranách a my kráčame k štadiónu. Už by to vyšperkoval len červený koberček. Do zápasu ostáva hodina a pol. Zhodíme si veci v šatni a ideme si pozrieť štadión. Konečne sme našli cestu a vychádzame von. To čo som videl, som ešte nezažil. Štadión je už plný a fanúšikovské tábory spievajú chorály. Striedali sa nenávistné voči súperovi a podporné pre svojich chlapcov. Energia, ktorú tí ľudia dávali bola špeciálna, nevedel som sa dočkať výkopu.
VIP lístky
Zápas sa začal. Na jednej strane boli naši fanúšikovia, na druhej súperoví. Na ihrisku sa to podobalo tomu, čo sa dialo na tribúnach. Tvrdo sa dohrával každý súboj, lakte boli samozrejmosťou. Rozhodca veľa vecí nevidel, možno radšej nechcel. Náš súper sa ujal vedenia a následne bol zápas prerušný, pretože ľudia zahádzali hraciu plochu fľašami a odpadkami. Po chvíli sa začao opäť hrať a dostali sme druhý gól. Do polčasu sme ešte stihli streliť dôležitý gól na 1:2. Strelcom bol kto iný ako Reche. Cez polčas sme dostali jednoduché pokyny, že s tým musíme niečo spraviť, nie je predsa možné prehrať s Nejmeh.
Druhý polčas sme začali veľmi dobre, vytvorili sme si veľa šancí, ale nepremenili sme ich. Ako je už zvykom,dozadu sa veľa chalanom vracať nechcelo, takže z našich nepremenených šancí boli nebezpečné protiútoky a keby aspoň jeden dokázali využi, je po zápase. Fanúšikovia na oboch stranách sa začali blázniť. Na súperovej strane hádzali fľaše s vodou po nás, hráčoch Ansaru, na opačnej strane po hráčoch Nejmeh. Bol to zvláštny pocit a takmer nemožné koncentrovať sa na zápas, keď vás kedykoľvek môže trafiť fľaša s vodou. Lietalo snáď všetko, čo nebolo zabetónované. Vrcholom všetkého bolo, keď môjmu spoluhráčovi okolo hlavy presvišťala skala o veľkosti tenisovej loptičky. V tom momente sa zápas musel prerušiť druhýkrát. Zostávalo 10 minút do konca a vy tam musíte ísť znova a dúfať, že vás nič netrafí. Asi po 5 minútach nastúpil náš záchranca Beto, ku ktorému sa po pár minútach dostala lopta a on už vedel čo s ňou. “Upratal” ju do ľavého dolného rohu a my sme sa radovali, pretože sme zápas zvrátili tesne pred koncom na 2:2, presne tak ako sa to podarilo Nejmeh v jesennej časti. Rozhodca odpískal koniec, z útrob štadióna vybehli vojaci, ktorí nás hnali do šatní. Tie boli ,našťastie pre nás, pri našich fanúšikoch.
Tento zápas si budem pamôtať do konca života, ale som rád, že ho mám za sebou. Futbal sa hrá pre ľudí, ale v takýchto zápasoch sa ľudia menia na zvieratá a vtedy je futbal to posledné na čo myslíte. Každopádne po dvoch remízach 2:2 s podobným scenárom boli ako tak spokojné obe strany. Sezónny cieľ bol po tomto zápase na pol splnený, zostáva už len niečo na konci sezóny vyhrať. 🙂
po zápase
M.
